Spomienky na štúdium vo VSOŠE-R v Liptovskom Mikuláši
Motto :
Pri nástupe pred kontajnermi (popelnicemi) v jednu sobotu roku 1968 velitel čaty npor. Bílek prehlásil :
Kluci, když bude někdo z Vás psát knihu „Jak jsem byl ubíjen ve vsošer“, nezapomeňte tam napsat, že buršové všechno zvládnou!
Tak sa stalo, vtedy npor., teraz plk. Bílek. Pamätám sa! Zvládli sme štúdium aj upratovanie okolo kontajnerov.
Do Vojenskej strednej odbornej školy elektrotechnickej – rádiolokačnej v Liptovskom Mikuláši som nastúpil na svoje narodeniny. Mal som 17 rokov, teda 28.08.1967. Nastúpil som so svojim bratom Milanom. Vtedy to bolo Technické učilište, ktorému velil plk. Muržic a náčelník politického oddelenia bol plk. Mlýnek.
Na prijímacích skúškach nás bolo viac ako 400, nastúpilo nás 244, ktorí sme boli prijatí. Podľa vojenského archívu bol na zoznamu prvý Antonín Ambrož a posledný Jiří Žížek. Ja som mal poradové číslo 230.
Po úvodných procedúrach, kedy sme nafasovali uniformy a ostatné handry, sme boli rozdelení do školských čiat. Ja som sa dostal do čaty npor. Bílka, veliteľ školskej batérie bol mjr. Karel Šimek, jeho zástupca kpt. Bobčák. Neboli to roty, ale batérie, pretože sme boli predurčení na štúdium protilietadlového raketového vojska, kde nie sú roty, ale batérie. Tak sme boli batéria, asi 5 čiat. Pokial si spomínam, velili im Király, Souček , Bílek, Pokorný a Kunčík. Výkonný práporčík bol Adam Franko. Druhej batérii velil mjr. Džugan. Z veliteľov čiat si spomínam na kpt. Povolného a npor. Karasa.
A tak sme začali vojenský život. Bol som zavolaný k veliteľovi čaty npor. Bílkovi. Oznámil mi, že budem vykonávat funkciu jeho zástupcu, teda ZVČ. Nevedel som, čo to je, ale skoro som to zistil. V každej čate nás bolo viac ako 30. Okrem nás sa v kasárnach nachádzali aj tzv. “žltí špagáti”, na výložkách mali žlté V a boli poddôstojníci-poslucháci. Táto škola končila, boli starší, mali maturitu a boli niečo medzi strednou a vysokou školou. Pol roka nám robili vedúcich ranného cvičenia – rozcvičiek a tiež dozorných batérií. Vreckové sme mali v septembri a októbri 15 Kčs, potom až do konca 2. ročníka 30 Kčs.
Mali sme štastie, že nás učili učitelia, ktorí učili aj ich (žltých špagátov) a dostali sme vedomosti väčšie, ako na nejakej civilnej strednej škole podobného zamerania. Samozrejme to nezvládali všetci a mnohí odišli, nielen preto, že nezvládli štúdium, ale hlavne režim. S nami sa nemaznal nikto. Ráno rozcvička za lubovolného počasia, len v lete, ked vyslovene lialo bola rozcvička na chodbe. Inak bola vždy vonku. V lete v trenkách, v zime v teplákoch. Paráda! Ale mali sme kondíciu, niektorí z nás reprezentovali školu v atletických sútažiach, vo futbale, hádzanej, volejbale a pod. Vyhrávali sme všetky sútaže v meste medzi civilnými školami. Vyučovanie prebiehalo aj v soboty a v 2. ročníku len asi každú druhú sobotu. Postrachom bol učitel chémie prof. Šindler, nosil bradu a tiež učitel matematiky prof. Mrva. Chémiu sme mali len v 1. ročníku, ale matematiku aj v druhom ročníku. A končili sme počítaním integrálov! Od 2. ročníka sme vykonávali aj funkcie spojok pre vyrozumenie dôstojníkov po vyhlásení poplachu. Vtedy telefónov bolo len málo, mobilné žiadne. Tak sme s maskami a kartičkami utekali po meste do bytoviek, aby sme dostali podpisy o vyrozumení. Samozrejme nemáme doklad, že sme plnili aj úlohy bojovej pohotovosti. Kto stratil lodičku, musel chodit v prilbe. Kto bol prichytený pri fajčení, musel vypiť rybí tuk a behať okolo nádvoria dovtedy, kým sa nepovracal, alebo neoznámil veliteľovi čaty, že už nikdy fajčit nebude. Bola to akási spartanská výchova.
Mali sme velké štastie na učiteľov. Všetci boli fundovaní, profesionáli a chceli od nás viac, ako na bežnej civilnej škole. Vďaka im za náročnosť a profesionalitu. Bolo to ťažké, ale vedomosti v hlave ostali a to je dôležité. Okrem predmetov elektro sme mali aj ručné a strojné obrábanie, teda vedeli sme sústružiť, frézovať aj zvárať oblúkom a plamenom. V 3. ročníku v elektropraxi sme robili nabíjačky akumulátorov od navinutia transformátora po konečný výrobok a tiež stavbu rádia – superheterodynu, samozrejme s elektrónkami.
No nebolo len štúdium na učebni. Po vyučovaní obed, potom denný rozkaz a nasledovala tzv. trenírovka. A to bola poradová, chemická, strelecká, taktická, spojárska a neviem aká ešte. Potom 30 minút volna do Army a povinné samoštúdium do večere. Samozrejme kontroly účasti, pretože každé odpoludnie mal kontrolu iný veliteľ čaty. Po každom vyučovaní skontroloval veliteľ čaty klasifikačný záznam. Kto bol hodnotený nedostatočne, šiel na denné hlásenie k veliteľovi batérie. Tam musel zdôvodnit, prečo dostal pätku, do kedy si ju opraví a automaticky bol až do opravy známky vyradený z vychádzok. To je fakt! Raz sa jednému z nás, myslím Zdenkovi Svatému podarilo stratiť klasifikačný záznam. Ale aj po tolkých rokoch som ho videl na našom stretnutí. V druhom ročníku sme mali aj predmet LOGIKA, ktorý sa ale potom zrušil, pretože to vraj bola buržoázna paveda.
Aby sme toho nemali málo, chodili sme na jeseň na zemiakové brigády a to hlavne v soboty a nedele. Samozrejme družstevníci niečo za zber platili, ale tie peniaze sme nikdy nevideli. Asi šli na reprezentačný fond velenia školy. V 3. ročníku nám slúbili, že si za ne kúpime na izby behúne, čo sa samozrejme nestalo, tak mjr. Petrík dostal prezývku behúň.
Všetci sme boli členmi ČSM, potom ZVM – zväzu vojenskej mládeže. Sám som bol spolu s npor. Vopravilom na ustanovujúcom zjazde vo Vyškove alebo Hraniciach na Morave v roku 1969. Predsedom bol nejaký mjr. Černoch, nechal sa rehabilitovať.
Mali sme tiež záujmové krúžky, ja som chodil do rádiotechnického, spolu s Oginčukom, Timkom, Hučínom, iné mená si už nepamätám. Bol aj krúžok šachový, foto, modelársky a iné. Samozrejme boli aj velmi úspešné športové krúžky. Tam vynikal Ferdo Katrenčík a Stando Prečuch, iné mená si už nepamätám. Mali sme aj hudobnú skupinu v zložení Kadnár, Modrovič, Trefný a Závodný. V niektoré nedele dopoludnia sme mali zdravotnú prípravu pod vedením lekára, vtedy MUDr. Špaka. Učil nás najmä sexuálnu výchovu, čo sme brali. Bolo to v kinosále a aj dnes si pamätám niektoré poučné slová...
Jeho zdravotná sestra sa volala Partilová a poznala nás všetkých podla mien, nielen priezvisk. Klobúk dole. Takto sme prežili prvý ročník. Po jeho ukončení sme boli v stanovom tábore pri obci Vyhne. Bolo tam dobre. Mali sme turistické pochody, plávanie v nedalekom bazéne a tiež splavovanie Hrona. Potom nasledovali prázdniny. Na konci prázdnin prišli našu republiku oslobodiť spojenecké vojská, bol 21. august 1968.
Druhý ročník v kasárnach pod Hájom tiež prešiel v pohode. V zime sme na Háji absolvovali lyžiarsky výcvik.
Nejakým zázrakom dostal Stando Prečuch nočnú košeľu, co sme využili na pochod okolo nádvoria so sviečkou. Boli sme v rovnakých čatách, ale na konci ročníka sme sa museli rozhodnút nad odbornostou, ktorú budeme študovat. Povedali nám len bud VF, alebo auto. Samozrejme sme o tom nič nevedeli, tak sa každý nejako rozhodol. Prehádzali nás, vznikli nové kolektívy a my sme nastúpili do výcvikového tábora na Lazisku, aby sme sa naučili obsluhovat samopal vz. 26 a všetky vševojskové radovánky ako prieskum, obrana a útok pod vedením mjr. Dezidera Machovca, postrachu vševojskovej prípravy.
Zmenilo sa aj velenie, velitelom batérie bol mjr. Petrík, velitelom čaty bol mjr. Venuta . Prvé 2 roky školskému oddielu velil pplk. Menkyna, prezývaný Mengele, zástupcu pre politické veci robil pplk. Šulka.
V 3. ročníku velil školskému oddielu pplk. Rec a politruka mu robil pplk. Novotnák. Po absolvovaní prijímača, ostrých strelbách zo samopalu „pumpicka“ sme vykonali na výšine Háj vojenskú prísahu a okrem študentov sme sa stali aj vojakmi základnej služby. Nastúpili sme do objektu Považské kasárne, v blízkosti bola železničná stanica a tiež hotel Jánošík, ktorý sa občas stával našim záložným velitelským stanoviskom. Začali sme sa pripravovat na štúdium odbornosti. Učebnej skupine velil pplk. Kotov, odbornost AUTO učili mjr. Janu, kpt. Dlouhý a VF iní učitelia. Spomínam si na mjr. Gregora. My sme mali v predmete automatizácia 1. polrok základy vyššej matematiky. Poznali sme laplaceovu transformáciu, kritériá stability a iné. Toto sme sa neučili v matematike ani na vysokej škole! Počítače, vtedy analógové vyučoval mjr. Horkel. Všetci boli vynikajúci odborníci a naučili nás vela. Napríklad mjr. Horkel po neúspešnej písomke z operačných zosilnovačov nám povedal: „ Kluci, když vás to nebaví, vyserte se na to a běžte kopat kanály. Já nebudu učit debílky s dvěma hlavičkami, je vám to jasný?”. A nám to stačilo a doučili sme sa napr. vlastnosti ideálneho operačného zosilnovača (IOZ) a to nekonečne velký vstupný odpor, nekonečné zosilnenie a pod. Vymykal sa len učitel ruštiny mjr. Šefcík, ktorý na vyučovanie priniesol gramofón, pustil platnu Ivan Ivanovič v Moskve a odišiel do Jánošíka. Zastupoval učitelku Milku Geškovú. Ani cez prestávku neprišiel prehodit aparát do dalšej triedy, to sme robili sami.
Aspon sme mali pokoj. Na rodičovskom združení sa predstavoval ako profesor rusistiky, čo som sa neskôr dozvedel. Naša učitelka ruštiny bola na stáži v Moskve a prišla až na záver 3. ročníka.
Ako vojaci základnej služby sme chodili do služieb v piatok a sobotu so zbranami, teda strážit objekty A a C. Prežili sme. Naviac sme boli spojkami pre vyrozumenie vojakov z povolania po vyhlásení poplachu. Pripravovali sme lyžiarske trate na rôzne sútaže a tiež sme sa podielali na príprave a organizácii majstrovstiev v lyžovaní (FIS) a iné podujatia. Samozrejme časté sobotnajšie poplachy s pochodom na Lazisko, strelbami, potom sobotnajšie upratovanie a pred večerom vychádzky. Rozcvičky prebiehali tak, že sme nastúpili v maskáčoch so samopalmi a plynovými maskami a presúvali sme sa do Ondrašovej a spät. Samozrejme aspon kilometer v maskách. Paráda!
Kto chcel íst na vychádzku, musel sa zapísat do knihy vychádzok, zúčastnit sa nástupu, kde prebehla kontrola vyžehlenia nohavíc, čistoty topánok, oholenia a pod. Kto neuspel, mal smolu. Odvážlivci chodili na vychádzky cez plot, napr. Laudár a spol. Niekedy sme museli ukázat samopal, či je čistý a niekedy dokonca vykonat rozobratie a zloženie (rozborku a zborku) samopalu. Samopaly sme mali na chodbe previazané retazou, kľúč mal dozorný batérie, teda jeden z nás. Kto chcel, samopal si zobral, vycistil, resp. skontroloval a vrátil spät. Divím sa, ako niekto po revolúcii ukradol zbran z uzamknutej miestnosti - zbraniarky.
Tiež sme absolvovali kurz spoločenského tanca pod vedením mjr. Rešla a niekolko diskoték, ktoré sme mali v nedele odpoludnia v obj. A v predsálí kinosály. To sme si organizovali sami.
Takto sme v podstate bezbolestne prežili 3. rocník, potom sme absolvovali výrobnú prax v rôznych podnikoch Tesla. Ja som bol v Tesle Vráble, kde sa vyrábali nf zosilnovace. Mám dojem, že sme boli vo všetkých Teslách v ČSSR.
Pred zahájením 4. ročníka zase tábor na Lazisku, kde sme okrem bojových radovánok strielali z lahkého gulometu a pištole. A nasledoval presun do Liptovského Petra, objektu B. Tam sme študovali bojovú techniku.
Nemali sme prázdniny 2 mesiace ako v civile, len 6 týždnov. Vo všetkých ročníkoch. Po skončení školy len 30 dní, teda riadnu dovolenku.
Pretože neboli organickí velitelia čiat, túto funkciu vykonávali vo 4. rocníku niektorí z nás. Ja som velil čate N-13. Samozrejme bez zástupného. Ako desiatnici sme dostávali 90 Kčs a ako čatári 100 Kcs. Tiež boli velitelmi čiat spolužiaci Venco Válek, Štefan Gyurka, žial na velitela čaty N-12 si nespomínam.
Až tu sme sa dozvedeli, že VF znamená rádiolokátory a AUTO odpalovacie rampy protilietadlových rakiet stredného doletu typu Volchov. Nevy vtedy neboli. Tam už bol velitelom školského oddielu pplk. Neterda a jeho politrukom bol pplk. Kourímský. Velitelom batérie bol stále mjr. Petrík. Myslím, že výkonný práporcík bol Milan Fiala, prezývaný darebák. Rozcvicky sme mali bud na futbalovom ihrisku, alebo sme sa presúvali s maskami a samopalmi po oráčine k chate Kaleník (tzv. Čatlošova chata) a spät, samozrejme za 30 minút a kilometer v maskách. Začala politická normalizácia, ale nás sa zvlášt nedotkla. V budove, kde sme boli ubytovaní sme mali v suteréne bar “U zlé Mařeny”, kde sme večer popíjali najmä pivo.
Nestačili nám pridat maturitnú skúšku z ruštiny, tak sme ju nemali. Chodili sme v piatky a soboty do stráže, čo nebolo nič príjemné. Aj to sme prežili. Kolektívy z 3. ročníka sa sformovali a aby sme to nemali také jednoduché, vybrali spomedzi nás budúcich letcov do Košíc, do Zbirohu odišli spolužiaci na preškolenie k vojsku rádioelektronického boja (REB) a do Považských kasární na preškolenie k vojsku PVOPV. Tam študovali „jašterky“, teda 30 mm pldvk. Boli na strelbách v Kežmarku a zostrelili tam ciel vlečený na lane. Bola to velká radost. Viem, že tam boli Pánis, Foltín a Strejček.
Maturitné večierky sme mali po čatách. My sme ho mali na Kamennej chate v Demänovskej doline. Boli zavedené funkcie triednych učitelov, náš triedny bol npor. Novotný. Jeho úloha bola pripnút nám spolu s manželkou na maturitnom večierku zelené stužky, povedané vojenskou hantírkou, toť vše . Keď som mu s radostou prišiel povedať, že sme vyhrali sútaž v prospechu mi oznámil - dobre. Vysvedčenia som písal ja, dokonca aj služobno-politické charakteristiky po ukoncení štúdia. Mali sme aj socialistickú sútaž o najlepšie štúdijné výsledky za mesiac v rámci školského oddielu. Najlepšia čata bola odmenená volnom na opustenie posádky pre všetkých príslušníkov. Skoro vždy sme to vyhrali v cate N-13. Dostali sme tiež putovnú štandardu SZM, možno CSM alebo ZVM. Bola umiestnená na politicko-výchovnej izbe.
Nás učil vynikajúci npor. Novotný a prax pplk. Posád. Odbornost RTV učili mjr. Gaib, Jánský, Hanák, viac si nepamätám. Na záver štúdia sme mali cvičenie v objekte, kde sme uspeli a skoro všetci sme dostali odmeny. My sme tiež mali povinnú autoškolu od 3. ročníka v soboty dopoludnia. Učil nás pplk. Svoboda. Vo 4. ročníku sme mali jazdy na vozidlách GAZ-69, P V3S, T-805, T-111, T-141 (tahač prepravníkov rakiet) a na traktore a motorke. Motorku musel priniest Štefan Kadnár, inak by sme oprávnenie nezískali. Predsedom komisie bol nejaký autár, major z Martina. Skúšky sme mali v Považských kasárnach. Všetci sme výcvik dokončili.
Na záver 4. ročníka z našej čaty N-13 z počtu 20 prospelo s vyznamenaním 10, velmi dobre 5 a prospelo 5 spolužiakov. To nikdy nezabudnem. A neboli žiadne politrucké hnutia na pomoc slabšie študujúcim, pomohli sme si sami.
Vo 4. ročníku sme sa stretli s poslucháčmi RDŠ. Ked sme sa dozvedeli, že po skončení školy budú podporučíci, začali sme protestovat, ale bez odozvy. Aj tak sme boli vyradení ako práporčíci. Nasledovali maturitné skúšky. Predsedovia maturitných komisií boli odborníci od vojsk. Myslím, že všetci sme uspeli. Na kádrových pohovoroch sme dostali umiestenky k útvarom, niektorí sme zostali v škole, lebo VSOŠE-R sa rozrastala a neboli velitelia čiat. Tak sme velili 1., 2. a ja 3. ročníku. Tí, ktorí podpísali vojnu na 6 rokov dostali hodnost rotný a ktorí podpísali na 8 rokov boli rotmajstri.
Vyradenie sa konalo 24. júla 1971 v kasárnach pod Hájom
Bolo nás vyradených len 186, teda dost velký odpad (celkom 58). V súcasnosti už nežije 23 spolužiakov. S nami študovali: Hučín, Milko, Strack, Horký, Chudo, Jílek, Kadnár, Fronček, Zamboj, Púčik J., Strnad, Malo, Novák, Tuček, Dujíček, Sakař, Kaláč, Trnka, Kůdelka, Růžička, Tomčo, Macek a Padrta. Čest ich pamiatke!
.
Po vyradení sme sa stretávali len sporadicky. 27 z nás sa prihlásilo do VVTŠ-CSSP po dvoch rokoch služby u vojsk, niektorí na iné školy, hlavne VAAZ Brno, VPA Bratislava, ale aj civilné a spoločne sme sa stretli až v roku 2006, potom 2007, 2011 a naposledy v roku 2014. Dalšie stretnutie je v roku 2016. To bude úctyhodných 45 rokov od ukončenia štúdia. Nech sa nás tam stretne vela a nech sa vydarí! A v roku 2017 bolo 50 rokov od doby, co sme si ako mladíci obliekli vojenské rovnošaty.
A ako pokračovala škola dalej?
Ešte dva roky po nás s rovnakým tempom a rovnakou úrovnou. Potom vznikla VVTŠ-ČSSP a učitelia prešli na vysokú školu, zahájili štúdium ašpirantúr, 1. ročník VSOŠE-R nastúpil do Nového Mesta nad Váhom, kde boli spojári a v Liptovskom Mikuláši ostal postupne len 4. ročník na školenie bojovej techniky. Experimenty s vojenským stredným školstvom pokračovali. Ešte ked sme študovali 4. ročník, bola zavedená RDŠ – ročná dôstojnícka škola, ktorá ale vydržala len krátko.
Potom prišla DDŠ – dvojročná dôstojnícka škola a tam sa dostal každý murár, stolár a pod. a bol „vyškolený“ na technika rádiolokátoru alebo obsluhy odpalovacieho zariadenia rakiet. No a to už skaza odborníkov v našom vojsku nabrala značné obrátky. Spolu s podpriemernými inžiniermi chrlenými z VVTŠ to dopadlo tak, že naše vojsko bolo po revolúcii za nie dlhý cas zrušené.
Odbočil som. Takto to pokračovalo so strednou školou do roku 1980, kedy sa znova obnovila stredná škola v Liptovskom Mikuláši, z Nového Mesta prišiel aj 3. ročník, potom sme prevzali aj nižšie ročníky. Vznikli nové učebné skupiny, ktoré zdaleka nemali takých kvalitných učitelov, ako my. To už boli novodobí inžinieri vyprodukovaní z VVTŠ podla hesla „Ať děláš, co děláš, VVTŠ uděláš“. Ked sa takémuto trendu postavil vtedy už učitel počítačov na VVTŠ náš známy mjr. Horkel a vyhodil zo skúšky polovicu posluchácov, bol jednoducho prevelený na náčelníka materiálno-technického zabezpecenia školy a hotovo. Zrejme to bolo memento pre ostatných, ktorí by takýto nápad dostali... S takýmito promovanými inžiniermi, vojakmi z povolania som musel pracovat ako náčelník učebnej skupiny odborných špecializovaných predmetov až do roku 1996, kedy sa to už nedalo vydržat a odišiel som do zálohy. Za niekolko rokov po mojom odchode školu zrušili.
Škole od roku 1980 velil plk. Hamza, podotýkam najväcší znalec problematiky, potom plk. Macek (tankista!), po revolúcii plk. Maixner a ukončil to pplk. Krupa zo Žiliny. To už ale v škole boli všetky odbornosti, pretože ostatné vojenské stredné školy boli zrušené – teda Žilina, Martin, Nitra a Nové Mesto nad Váhom. Len Prešov, teda letecké ucilište zostalo na svojom mieste. Neviem ako dlho, ale určite si nechcelo nechat zbastardit svojich žiakov. Istú úlohu v tom zohrali aj zástupcovia náčelníka školy pre vyučovanie.
Tým sa slávna VSOŠE-R dostala na úroven podpriemernej civilnej učnovskej školy. A bola s maturitou! A tam som nechcel byt, nechcel som sa podielat na degradácii vojenského školstva.
Buršové všechno zvládli! Nie všetci, len silní jedinci. A tí pokračovali dalej v základných a neskôr vysokých funkciách v armádach Českej a Slovenskej republiky. Mnohí skončili na ministerstvách obrany oboch republík. Nebudem menovat, ale som rád, že sa tak stalo aj vdaka VSOŠE-R. Tam sa získavali základy vojenského vzdelania. Osobne som rád, že som takúto školu absolvoval. Je škoda, že takéto školy už nie sú a nikdy nebudú. Sláva veleniu školy, pedagógom, aj velitelom, ktorí dokázali vyprodukovat takých vzdelaných technikov!
Pocas štúdia sme prešlapali desiatky, možno aj niekolko sto kilometrov poradovým krokom. Zúčastnili sme sa všetkých slávnostných pochodov pri vyradeniach, pochodovali sme ministrovi Colotkovi v Ružomberku. To nám dali samopaly s drevenou opierkou a čierne kanady s cvokami, aby nás na mačacích kockách v Ružomberku bolo počut. A šmýkalo sa riadne. Aj to sme zvládli! Teraz sa o nás hovorí, že sme boli vo vojenskej polepšovni. Zaujímavý názor niektorých „politikov“.
Osobne som do školy šiel preto, aby som nebol sprostý. Ked to zoberiem z hladiska, že sme boli vo veku 15 - 19 rokov, zdá sa mi to úctyhodný výkon. Pochybujem, že nejaký mládežník v tom období takéto niečo prežil. Ale boli sme to my, vsošeráci, ktorí sme toho prežili vela. Neviem, či nás niekto ocení, my vieme, co sme si užili. Zo školy sme boli nemilosrdne vylučovaní za banálne vojenské priestupky, alebo politické názory, alebo, že niekto z príbuzných emigroval na západ. Hlavne vo 4. ročníku boli aj vysoké vojenské tresty – degradácia, alebo odobratie poddôstojníckej hodnosti. Kto bol vylúčený, musel vojenskú základnú službu dokončit u útvarov ČSLA.
Napríklad vylúčený Modrovič a Trefný po ukončení VZS nastúpili na civilnú strednú školu v Žiline, v štúdiu vynikali a zmaturovali s vyznamenaním. Učitelia ich volali „vojaci“.
Boli sme ako pokusné zajace. Boli sme spojky, šlapali sme sneh, zametali nádvorie, čistili kontajnery, pochodovali poradovým krokom na rozkaz funkcionárom armádnym aj straníckym. A samozrejme náročné vyučovanie. Budme radi, že sme nezažili rozcvičky podla hudby, tzv. khaki disco, niektorí ani večerné čapobitie a niektorí ani zákaz nosit letnú ústroj, teda boli časy na konci 70-tych rokov, kedy minister Dzúr zakázal v lete nosit letné doplnky do doby, kým nedostal nejakú slabost zo slnka v Madarsku. Bolo to velmi „dojemné“. Ale slúžili sme vlasti.
Do zálohy som odišiel na vlastnú žiadost k 31. 12. 1996 v hodnosti podplukovník.
Vladimír Viglaský